Moja misia (TV seriál)

Jednotlivé časti:
1.-Madagaskar /Misionár na Pangalane/ -Verbista Štefan Bebjak ako chlapec sníval o tom, že bude námorníkom. Sen sa mu čiastočne...
Více textu

Jednotlivé časti:
1.-Madagaskar /Misionár na Pangalane/ -Verbista Štefan Bebjak ako chlapec sníval o tom, že bude námorníkom. Sen sa mu čiastočne splnil, lebo na Madagaskare najčastejšie cestuje na motorovom člne. Raz za mesiac vyráža slovenský misionár na desaťdňové turné po dedinkách na kanáli Pangalana. Ako kňaza ho všade vítajú so spevom, hádžu mu pod nohy kvety a dávajú mu to najlepšie jedlo – ryžu. Napriek tomu zakaždým schudne minimálne päť kíl.
Cesta na ďaleký Madagaskar trvala tvorcom filmu tri dni. Misionár Števo sa veľmi tešil, lebo to bola jeho prvá návšteva zo Slovenska.
2.-Cesta z pralesa /Ekvádor/ -Volali ich “hlavorezi”, lebo hlavy nepriateľov sušili a vyrábali z nich zmenšené trofeje. Keď pred päťdesiatimi rokmi Jána Šutku poslali na misiu za indiánmi Shuar, jednotlivé rodiny žili roztrúsené v amazonskom pralese a báli sa susedov - nepriateľov. Navyše z vnútrozemia prichádzali miešanci, zaberali indiánom pôdu a zotročovali ich. “Padre Juan” začal putovať pralesnými chodníčkami od chatrče k chatrči a zisťoval, čo by domorodci najviac potrebovali. “V tých časoch sa na nás pozerali ako na zvieratá, nemali sme žiadne práva,” priznáva poslanec z kmeňa Shuar a ďakuje “človeku, ktorý sa v Ekvádore nenarodil, ale urobil pre Ekvádor viac, ako tisíce Ekvádorčanov”. Padre Juan sa pustil do práce: Zjednotil kmeň Shuar a inicioval založenie politickej organizácie, zaviedol v pralese systém vzdelávania cez rádio, spolu s indiánmi vymyslel abecedu Shuar a chýbajúce čísla od 6 do 10. Nahovoril ľudí, aby si v pralese bez ciest postavili malé letiská… dnes ich je 130, medzi indiánmi neexistuje
analfabetizmus a žijú v malých dedinkách bez toho, aby si museli odrezať hlavy…
3.-Čo slová nepovedia /Sibír/ -Rozbité rodiny, samota, alkoholizmus, zúfalstvo, choroby, závislosť… To všetko zahŕňa slovo ‘chudoba’ v Nižnom Tagile - meste, ktoré má 350,000 obyvateľov. Väčšina z nich bola predchádzajúcim režimom deportovaná ako väzni, alebo národnostné menšiny (Nemci a Poliaci). Mesto je veľmi poznačené svojou minulosťou. Pomoc zo zahraničia sa zdá byť jediná nádej, na ktorú sa spoliehajú hlavne starí, opustení, bezdomovci a deti z rozbitých rodín. Sr. Antónia Lednická je jednou zo štyroch slovenských sestier zo spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktoré do tejto časti Ruska prišli v roku 2000. Hlavnou úlohou misionárov tu je ohlasovať Božie slovo spôsobom, ktorý je dostupný ľuďom hladným nielen po chlebe, ale aj po láske - chorým, opusteným a sirotám. Sr. Antónia, zdravotná sestra, je nielen vynaliezavá, ale aj charizmatická v spôsobe ohlasovania evanjelia tým najchudobnejším z chudobných. Nebojí sa navštevovať chorých na tuberkulózu, rozdávať chlieb hladným, nájsť ubytovanie bezdomovcovi, pomôcť umrieť s dôstojnosťou, ktorá prináleží človeku.
Mikropríbehy týchto ľudí tak, ako ich vníma sr. Antónia, vytvárajú obraz ťažkého života mnohých v Nižnom Tagile.
4.-Za obzor /Haiti/ - Príbeh pátra Augustína Vrecka, misionára, ktorý pomáhal na Haiti po ničivom zemetrasení.
5.-V dobrom a zlom /Uganda/ -Príbeh dvoch mladých manželov-lekárov Zuzky a Mareka. Bezprostredne po svatbe odchádzajú do nemocnice českej charity v Ugande, kde svojou službou chorým nielen život zachraňujú, ale tiež prinášajú vedomie jeho hodnoty. Viera v Boha a vzájomná láska je im oporou v dobrom aj zlom.
6.-Putovanie za šťastím /Keňa/ -Ako vraví kňaz Martin Cingel z Terchovej, ak sa vieme podeliť o vieru a zážitky s Bohom, potom vieme aj spoločne žiť a pracovať na misijnom diele Ježiša Krista. Už je postavený kostol a škola a čoskoro k nim pribudne aj klinika pre chorých na AIDS. Veď pôst nie je iba o zrieknutí sa jedla, ale o snahe byť bližšie Bohu a ľuďom. Krížová cesta trvá tri hodiny a vedie cez slumy tých najchudobnejších. Podstatou zmŕtvychvstania je premena.
7.-Dom nádeje /Ukrajina/ -Chlapci sa snažia vyslobodiť z osídiel drog a sestra Monika a Anežka im v tom pomáhajú. Ich život je postavený na troch pilieroch: modlitbe, práci a spoločenstve. Treba rozhodne vykročiť a neobracať sa späť. Byť otvorený, neklamať a vedieť sa priznať aj ku zlým veciam. Inak to nemá zmysel. Kedysi schátralý domček v lese sa mení na domov a prináša nádej chlapcom a ich rodinám. Život je zrazu krajší.
8.-Kandahárske sirény /Afganistan/ -Príbeh gréckokatolíckeho kňaza Slavka Ganaja pôsobiaceho vo vojenskej misii v Aufganistane.
9.-Poštárska telenovela /Slovensko/ -O Petrovi Bešényeim jeho spolubratia tvrdia, že sa medzi Rómami „porómštil“. Sám priznáva, že už veci neberie tak vážne ako kedysi a netrápi sa, čo bude za pol roka, za rok, zajtra… V roku 1990 prišiel na rómske sídlisko Poštárka pri Bardejove a rozhodol sa ľudí vytrhnúť z pasivity. Časť sa pridala, časť nadáva dodnes. Vybudovali spolu pastoračné centrum s kaplnkou a ihriskom, stavajú telocvičňu, v škôlke a v škole pracujú rómske asistentky, prví študenti ukončili strednú školu a zamestnali sa… Úspechy otca Petra sú len kvapkou v mori sklamania. Vždy ho ale nejaká drobnosť presvedčí, že má význam ísť ďalej. Je pravda, že mu nedávno na stavbe ukradli vŕtačku, že sa jeden nádejný študent vykašľal na školu… Ale na jar okolo kostola vysadili kvety a jeho chlapci vyhrali futbalový turnaj...“
10.-Anjeli /Juhoafrická republika/ -Príbeh o smrti a nádeji. Františka Olexová pracuje v centre pre zomierajúcich na AIDS v Juhoafrickej republike. Na misii sv. Jána zomrelo už viac ako 700 dospelých a skoro stovka detí. So smrťou sa sestry františkánky stretávajú každý deň. Keby život nebrali s nadhľadom, keby občas neutrúsili nejakú srandičku, ktorá sa nám javí ako nevkusná a morbidná, keby si raz začas nezahrali karty a nebavili sa len a len o číslach, asi by sa psychicky zrútili. „Deti zomierajú ako dospelí, majú hrozné bolesti, ani utišujúce prostriedky im nezaberajú,“ stišuje hlas s. Františka. Aby deti smrť ľahšie prijali, rozprávajú im sestry príbeh o anjeloch. „Máte AIDS. Ale nebojte sa, keď zomriete, pôjdete do neba, stanete sa anjelikmi a každý bude mať svoju hviezdičku…“ Aby bola táto „story“ dôveryhodnejšia, oblečú sestry zomierajúce dieťa do bielej košieľky a na hruď mu pripnú symbol AIDS. Červenú stužku.
11.-Medzi zemou a nebom /Bolívia/ -Obyčajný misionár Bernard Kulha pracuje na obyčajnej fare v zabudnutej dedinke San Miguel na nezáživnej bolívijskej nížine. Má 70 rokov, je to pokojný flegmatik, ktorý sa už nesnaží zmeniť svet. Svoju stereotypnú prácu však robí s láskou starého otca. Všetkých má rád a všetci majú radi jeho. Čas pre neho, tak isto ako pre Bolívijčanov, nemá veľký význam. Nikam sa neponáhľa, lebo nikdy nič nezmešká. Na obed si dopraje siestu, tak ako všetci ostatní.
12.-Taký všedný život /Rumunsko/ -Sestra Mária Greškovičová pracuje medzi Slovákmi žijúcimi v Rumunsku. Hoci nie všetko jej vždy vychádza podľa predstáv a život má komplikovaný nevyliečiteľnou chorobou, žije naplno každý deň. „Zo všetkých ilúzií som automaticky vytriezvela. Ale na čo by som nikdy nechcela zabudnúť, a čo som tak rukolapne prežívala, že nech je to akokoľvek, som prijímaná, chcená a milovaná. A to je východzia situácia môjho života, zdôveruje sa s. Mária. Z Rumunska cestuje na pravidelné lekárske prehliadky na Slovensko. Nič iné jej nezostáva.
13.-Útek do Albánska /Albánsko/ -Magdaléna Cerovská emigrovala z komunistického Československa, aby mohla zrealizovať svoj sen - stať sa misionárkou. Netušila, že zakotví práve v Albánsku zdevastovanom diktatúrou, a vďaka svojej osobnej skúsenosti s totalitou bude schopná lepšie pochopiť ľudí, za ktorými ju posielajú... Do Albánska prišla v roku 1991, keď z neho utekali státisíce ľudí. Odvtedy je k dispozícii tým, čo v tejto "čiernej diere Európy" zostali a prežíva s nimi každodenné nádeje a sklamania, veľké ekonomické krízy aj malé pokroky. Časť z 800.000 betónových bunkrov, svedkov diktatúry, už symbolicky pochovali a vystavali nad nimi farebné bytovky. Albánsko sa rozbehlo po ceste demokracie a s nádejou hľadí do budúcnosti.
14.-Rašaj /Nemecko/ -Rašaj po cigánsky znamená „čarodejník, šaman, kňaz“. Rašaj komunikuje s nadprirodzeným svetom a preto sa u cigánov teší zvláštnej úcte. Na týždennej púti v Oberlősterne poskytuje cigánom náboženský servis rašaj Jozef Lančarič. Stanová kaplnka s množstvom sôch, cigánska hudba, oheň, procesia k mariánskej jaskynke, požehnanie mercedesov a šesťdesiatky karavánov... to všetko k púti rodiny Hoffmann – Adler patrí.
15.-Cena človeka /Taliansko/ -Jozef Hurton vďačí komunistom za svoje šťastie. Keby nebol v lágri, nikdy by sa vraj nestal kňazom, ale lekárom. Po úteku z ČSSR vyštudoval teológiu v Ríme a stal sa farárom v alpskej dedinke Sulden. Bol svedkom viacerých nešťastí na horách a tak sa rozhodol vstúpiť do horskej služby, založiť školu pre lavínových psov a nakrúcať inštruktážne filmy o horách. Veď jeden život má väčšiu cenu, ako všetky tie jeho milované hory dohromady.
16.-Podnikateľ s dušami /Slovensko/ -Keď bol chlapec, chcel byť ako Vinnetou. Chcel pomáhať slabším ako on, chcel mať takého koňa a pušku ako on a chcel žiť tak pravdivo ako on. Od roku 1990 je Marián Kuffa na čele Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach a pomáha chorým, postihnutým, bezdomovcom, sirotám, slobodnýmmatkám, bývalým väzňom… Získal si ich dôveru a stal sa pre nich otcom, bratom a priateľom.
17.-Padre Alegría /Angola/ -30 rokov bratovražedných bojov je minulosťou a v Angole vládne už tretí rok mier. V chudobných štvrtiach päťmiliónovej Luandy však každodenný boj o prežitie pokračuje. Na bolesť, nenávisť a beznádej našiel otec Milan Zedníček svoj vlastný liek: radosť. Nákazlivú a úprimnú radosť zo života. Niektorí ľudia dokonca ani nevedia, že ich farár sa volá Milan. Volajú ho „Padre Alegría“. Otec Radosť.
 (oficiální text distributora)
Méně textu